Jedným z detí, ktoré na Slovensku dostali šancu využiť svoje kmeňové bunky, je aj Marko. Jeho matka opisuje boj svojho syna o plnohodnotnejší život takto:
„Marko je z dvojičiek a so sestričkou Lindou sa narodil koncom novembra 2009 v 35. týždni tehotenstva cisárskym rezom. Jeho Apgar skóre po narodení (9/10) nenasvedčovalo tomu, že o svoj život bude musieť riadne zabojovať. Keď sme sa rozhodli dať mu meno Marko, nezamýšľali sme sa nad významom tohto mena – bojovník, odhodlaný bojovať. Až neskôr sme si uvedomili, ako ho toto meno dokonale vystihuje. Po narodení vážil 1 870 gramov, meral 48 cm a pre nezrelosť pľúc bol umiestnený v inkubátore.
Dostal zápal pľúc a pseudomonádovú sepsu a jeho stav bol kritický. Bol zaintubovaný a napojený na umelú pľúcnu ventiláciu. Po nasadení viacerých druhov antibiotík sa jeho stav zlepšil a začal samostatne dýchať. O mesiac mal opäť problém s dýchaním a lekári znova pristúpili k intubácii. Pri tomto zákroku nastalo poškodenie dýchacej trubice natoľko, že mu museli zaviesť tracheostomickú kanylu, cez ktorú dýchal. Z nemocnice sme odišli po dvoch mesiacoch a 3 roky sme hľadali pomoc pri riešení jeho problému. Vtedy nám nenapadlo, aký dosah môže mať niekoľkominútové neokysličenie mozgu. Kým mal Marko zavedenú kanylu nevydával totiž žiadne zvuky a ani neplakal.
V januári 2013 Marko absolvoval operáciu v detskej nemocnici Great Ormond Street Hospital v Londýne, vďaka čomu začala pre Marka aj pre nás nová životná etapa. Pri operácii mu skrátili dýchaciu trubicu o 11 mm, resekovali mu poškodenú časť trachey, čím mu dýchaciu trubicu spriechodnili. Nevedeli sme sa dočkať jeho prvých slov, ktoré však neprichádzali tak skoro, ako sme si predstavovali.
Jeho celkový psychomotorický vývin bol v porovnaní s jeho dvojčaťom oneskorený. Nakoniec mu diagnostikovali detskú mozgovú obrnu hypotonického typu. Pred narodením detí som sa našťastie rozhodla pre uchovanie pupočníkovej krvi. Vtedy mi vôbec nenapadlo, že ju tak skoro v Markovom prípade budeme chcieť použiť. V časopise MAMAMA v roku 2014 ma zaujala informácia o podaní kmeňových buniek z pupočníkovej krvi deťom s detskou mozgovou obrnou v rámci klinickej štúdie na Slovensku.
Kontaktovala som rodinnú banku Cord Blood Center, kde majú naše deti uchovanú pupočníkovú krv. Vzhľadom na skutočnosť, že k Markovej diagnóze pribudol aj detský autizmus, mu kritériá štúdie neumožňovali podanie kmeňových buniek v rámci spomínanej štúdie. Nechceli sme to však vzdať a tak sme cez ministerstvo zdravotníctva získali povolenie na výnimku na podanie jeho vlastnej pupočníkovej krvi. V tomto našom administratívnom boji nám boli veľmi nápomocní i pracovníci Cord Blood Centra a tiež pani primárka detskej neurológie MUDr. Payerová.
Od začiatku som verila, že Markovi jeho kmeňové bunky môžu len pomôcť a posunie ho to výrazne dopredu vo vývoji. Náš deň prišiel 10. marca 2015.
Marko pred podaním pupočníkovej krvi nemal problém s chôdzou, ale jeho jemná motorika zaostávala. Prvý efekt sme videli asi po dvoch mesiacoch. Marko sa zbavil plienok takpovediac zo dňa na deň, a to aj v noci. Začal obratnejšie používať lyžicu, samostatne jesť, držať ceruzky a používať uchopovanie pri kreslení perom. Po pol roku od podania sa naučil jazdiť na trojkolke a začali sme skúšať aj bicykel s pomocnými kolieskami. Má výrazne lepší očný kontakt, zlepšil sa jeho záujem o hru a o nové podnety. Zlepšilo sa jeho porozumenie, na komunikáciu využíva gestá a znaky a sem tam skúša aj nejaké slovo. Podstatne viac pozoruje okolie a dokáže si sám vyzliecť a obliecť oblečenie i obuv. V jeho napredovaní mu veľmi pomáha aj jeho dvojča Linda, ktorá ho zapája do hier a iných pohybovo-športových aktivít.
Nepotrebujem na to výsledky štúdie, ako matka cítim a vidím denno-denne jeho pokroky po podaní. Sme vďační, že Marko tú šancu na plnohodnotnejší život dostal a pomohlo mu to.“
